Ako sen

Ked si myslíš,

že život nemá cenu,

ked sa už chceš v pokore vzdať,

ved neostalo ti nič,

čo by si ešte mohol prehrať,

ked už si na dne ako Titanik,

si zamrznutý ako Pluto,

už si sa neusmial toľko storočí,

nestretol si šťastie,

nevidel si stromček vianočný.

Nevieš prečo máš ísť dalej,

aky zmysel to všetko má,

kam sa podela tá nádej,

už dávno nastal koniec sna.

Už rozhodneš sa skončiť ten boj svoj,

slučku na krk vešiaš,

budeš mať pokoj,

z tohto sveta unikáš.

Ešte raz zavoniaš vôňu domu svojej matky,

ešte raz si pripomenieš mozole svojho otca,

rozlúčiš sa s každým,

ideš na vílet.

Ideš do krajiny novej,

ideš do zemi jantárovej.

Povraz ťa šteklí okolo krku sťa hodváb,

okolo teba les zelený,

cítiš vôňu jarnú – kvety a ihličie,

slučku máš už omotanú,

posledne priťahuješ,

všetko je poistené,

nemôže sa už nič stať.

Už sa chystáš pustiť zo stromu,

ideš skákať ako z trónu,

postavil si sa na konár,

ruky dáš vzad, švihneš,

zrazu – uzrieš tvár nádhernú,

nechceš padnúť,

neskoro, už letíš,

som blázon!

Výkrik!

Tma.......................

Sirény!

Hluk!

Ticho.....................