My sme Ľudia!

Stále sa kamsi náhliš a nevieš kam,

možno to všetko je iba klam,

davy stále nasleduješ,

a prečo? To nevieš.

Nájdi seba, tak už stoj!

Pozri, to je život tvoj!

Byť človekom prišiel čas,

nie si časťou davu, más!

Ako robot sa len cítiš,

čakáš len na koniec dňa,

nevieš ani, čo si myslíš.

Už posledná hodina?

Z práce chodíš do práce

a telo už nevládze.

Keď konečne zaspávaš,

zistíš v tom, že ísť je čas.

Zase bežný nudný deň,

keď len kráčaš ako tieň.

Zrazu slávik, ten zaspieva,

deň je krajší už než včera.

Aha, v tej lavici tamtá,

posledne na teba žmurká,

možno tak, možno niečo skúša,

možno vie, možno je dobrá duša.

Jazyk má, vie rozprávať,

dá sa s ňou fajn pokecať.

Ľahostajná to mi nie je,

myslím, že rada ma má.

Neviem, čo sa so mnou deje,

čosi v hrudi sa mi chveje.

je to také príjemné,

sťa lietať vo sne v balóne.

Kopu bodiek farebných

a ty letíš v jednej z nich.

Od radosti tak plesám,

že letím hore k nebesám.

Či kráčaš, či prežívaš let,

chceš pobozkať každý kvet.

Či smeješ sa, či počuješ spev,

preskakuješ rieky sťa s krídlami lev.

Mám jej to ja povedať

a potom zase sa sklamať?

Ja viem, viem svoj sen,

budeme dobrí priatelia,

veď priateľstvo je ako tieň

miesta, kde sa láska splodila.

Nech bude priateľstvo až na smrť,

a to nech bude naša púť.

Vtedy sa ukáže, či sa nájdeme,

či odlepíme sa zo zeme.

Má také hebké vlasy,

oči plné šťastia, krásy.

Tvár má usmievavú, jemnú,

takú som videl iba jednu.

Vždy, keď slnko zapadne,

hrám pieseň na gitare,

a v tom tichu len sám

celý stúpam k nebesám.

Tak príď a hviezdu zažni!

A budeme my dvaja šťastní.

Pozývam ťa do môjho sveta,

príď a budeš ako dieťa.

Už hľadí na teba princ malý,

neboj sa, buď bez obavy!

Poď teraz milovať,

moja jasná,

nemusíš sa báť,

že budeš šťastná.

Najkrajšiu hviezdu ukážem ti,

srdce srdcom rozpálim ti.

Nech máme slnka chvíle,

nech ľúbime, čo je milé.

Drahá, teraz je na lásku čas,

horí mi srdce možno posledný raz.

Neváhaj, zajtra už môžem byť preč,

nikto nevie, kedy ho prebodne meč.

Ponáhľaj sa, už nevydržím,

vedomie len tak biedne držím.

Chcem uzrieť ešte tvoju tvár,

nech v duši mám na chvíľu jar,

nech ruža rozkvitne pred západom slnka,

nech potôčik ešte klokoce, žblnká!

Láska, príď,

Kráti sa mi niť!

Pohľad na teba túžim mať,

objímajúc ťa bozkať, ľúbiť, milovať.

Už vidím tvoju siluetu krásy,

tu som, hľa, vstup láska,

ja som len tvoj básnik,

dotkni sa ma, nežná kráska.

Vedel som, že prídeš,

veril som, že uzriem šťastie,

že neskonám skôr, než ma nájdeš,

že ešte ruža skvitne,

že vieš, že ľúbim ťa vlastne,

že stretneme sa na úsvite.

Poď bližšie, nech

dotknem sa tvojich perí sťa perál,

prikloň svoje ústa k mojím,

by som dušu Bohu odovzdal.

Posledné stotiny,

už bude biť,

chcem len v tvojom objatí

prestať žiť!

Prišla si z krajiny anjelov,

obdarila ma láskou nebeskou.

A keď čítaš tieto slová,

hľadím na teba už z hora.

Vždy, keď uvidíš to slnko žiariť,

pri východe stretávali sme sa,

tak privítať ma opäť príď,

vedz, ja na teba usmievam sa.

Keď uvidíš ľady topiť sa,

keď vyrastie snežienka prvá,

vtedy môžeš k Bohu modliť sa,

aby sme sa stretli znova.

A keď príde leto,

ty budeš pri rieke v závoji,

tvoj odraz bude žiariť sväto,

ja vynorím sa v ten deň z vody.

Hľa,

listy budú padať zo stromov,

jeden krajší než druhý,

ozdobím ťa korunou,

opäť príde ten čas ľúby.

Po jeseni príde zima,

ty zvráskavená, v očiach prach,

ale stále nežná, jemná,

vydýchneš dušu na kolenách.

Ak bolo niečo hodné žitia,

ak bolo niečo hodné sĺz,

tak len ty, moja milá,

len ty si bola túžbou túžb.