Rodíme sa, žijeme, zomierame. Rodíme sa a rastieme a spoznávame život. Vždy máme nejaké otázky. Niekedy z túžby po poznaní a niekedy: "Ocko a prečo sme sa narodili, keď musíme zomrieť?" Sme optimisti, lebo nič iné nám neostáva a sme pesimisti, lebo poznáme život. Snívame a trpíme. Máme nádej, preto čakáme na lepší svet. Život a smrť, hlava a znak, deň a noc, more a púšť. Život, život?! Povedzte mi definíciu. Smrť? Ach, je to také čudné a krásne. Čierna farba a biela farba, čierna a biela, všade čierna a biela farba, všade čierna a biela, všade biela a čierna. Šachy? Možno. Snáď. Pozor, pozor, práve sa posunul biely pešiak, čierny razantne odpovedá. Biely dáva strelcom šach. Čierny váha, rozmýšľa, uhne sa s kráľom, odkryje tým vežu a dáva šachmat. Koniec hry. Vyhral čierny, hoci biely začal. Biely a čierny si podávajú ruky. Sláva víťazovi a česť porazenému.
"Dobrý deň, máte tu mlieko?" "Mlieko? Tu nemáme mlieko. Prečo ste chceli mlieko?" "Len tak, má peknú farbu. A čo teda máte?" "Tak teda máme tu široký výber: obesenie, podrezanie žíl, skok z bytovky, utopenie sa, odstrelenie sa al. prekvapko." "Čo by bolo asi najlepšie?" "No ľudia majú najradšej prekvapko, aspoň vtedy, keď si to vyberajú, ale potom by už chceli vedieť, čo si vybrali." "A máte aj zajtranezobudenie?" "Hej, vlastne prepáčte, zabudol som, aj to máme." "Tak si jedno prosím al. dajte radšej dve." "Stačí vám jedno, verte mi. Koľko ľudí si vybralo len jedno a boli spokojní s týmto koktailom." "Dám na vaše slová. Mimochodom, koľko platím?" "Prečo by ste mali platiť? Platiť? To je čudné. Všetko je na účet podniku." "Tak to je výborné. Ako sa už teším. Kedy bude koktail hotový?" "Žiaden strach, vy si len spokojne ľahnite a o zvyšok sa my postaráme." "Ďakujem, ďakujem, ešte raz veľmi pekne ďakujem. Som vám zaviazaný." "Dobrú." "Ďakujem."
Je čudný tento svet. Stále všetko beží dookola. Aha, tento dedko išiel aj včera s tou paličkou tadiaľto. A táto babka chodí tadiaľto už celý rok. Ten muž zase zaparkoval na tom istom mieste len na novom aute. Janka si kúpila novú gumičku do vlasov. Paľo jej znova nadáva. Minule sa nadával Zuzke. Chudera Zuzka plačúc prišla domov. A jej tatko ju za to zmastil, lebo bol zase ožratý. Potom zbil aj manželku. Miška sa síce nedotkol, ale Miška to strašne bolelo, keď sa na to všetko pozeral. Vedľa susedia oslavovali akurát 19 rokov manželstva. To bola paráda. Tie torty, teda koláče a jedna torta. No proste, to by ste museli ochutnať. Susedia majú jednu 17 ročnú dcéru. Tá sa už tretíkrát zaľúbila! Ešte mu to nepovedala, lebo sa hanbila, ale po oslave sa pevne rozhodla, že dá Maťovi hrnček so znamením zverokruhu. No nie len tak, využije, že Maťo má meniny. Maťove meniny boli oničom, lebo baba, jeho baba mu dala kopačky. Hrnček sa mu páči, ale stále myslí na Katku. Mal ju a ešte stále má ju rád. Myslel to vážne, chodili už 3 roky a chcel si ju zobrať. Už mohli byť svoji, keby Katka tak nenamietala. Potrvá dosť dlhý čas, kým sa zmieri s tým, že ho vodila za nos. Teraz má 20 a pracuje v reštike. Vie výborne variť všelijaké jedlá. Nika veľmi rada chodí do tej reštiky s kamoškami. Vždy ukradne "pár" korún z maminej peňaženky a potom pozve všetky kamarátky. Minule bola aj Grétka, ktorú museli všetky kamarátky utešovať. Foter jej totiž povedal, že sa nemala vôbec narodiť, že mu skazila celý život. Jej mama to tiež počula. Položila jej ruku na vlasy, nič nepovedala a začala sa s nimi hrať, prehrabovala sa v nich, akoby pod nimi bolo čosi vzácne. O pár blokov ďalej akurát prišiel Štefan z práce. Vystrie svoje mozoľové ruky, otvorí náruč a do nej mu vletí jeho manželka. Dajú si pusy, rukami si pohladia chrbty a idú k svojmu synčekovi. Ten sa tak pekne usmieva, akoby bol v 7. nebi. Petrík má 12, je na vozíčku a má akúsi mentálnu poruchu. Ostatné deti sa s ním nechcú hrať, lebo nevie rozprávať a všetko oslintá. Štefan si pritisne manželku bližšie k sebe, zahľadí sa do Petríkovej tváričky a so slzami v očiach a žiariacim úsmevom na tvári mu povie: "Petrík, Petrík, čo by sme robili bez teba?" Manželka povie s dojatím: "Idem vám nachystať večeru, určite ste hladní chlapi moji." Rozbehne sa do kuchyne. Začne pripravovať večeru. Ale plač jej nedovolí, zastaví sa, spadne posledná slza, zásterou si utrie tvár a pokračuje ďalej. Pod týmto bytom leží deduško sám v posteli. Všade tma a len počujete akési zvuky od vedľa, ktoré vôbec nepatria vám. Počujete všelijaké rozhovory, ale nijaké nie sú vaše. Občas dajaké auto prejde, tak vám aj zasvieti troška do okien a počujete aj zvuk iného typu. Ale inak nič moc. Malé rádio na baterky z Čiňaku už pokazené. Televízor zobrali exekútori. Vlastne celý dom prázdny, len jedna posteľ, ak sa to tak dá nazvať, v strede izby. Perina žiadna, ale kartóny sú dobré, sú zadarmo a trochu zohrejú v tej zime. Okolo múrov trošku ľadu z pár, ktoré boli vydýchnuté. Chudák deduško. Zase je chorý a kašle krv. Nemá nikoho, kto by sa o neho postaral. Deti majú svoje rodiny a na rodičov kašlú. Neboli ani na babičkinom pohrebe. Dedko bol celý život zdravý chlap, to vlastne až od vtedy sa tak schorľavel, čo babka zomrela. Leží pod kartónmi a trasie sa. Aj pomyslel na to, že by išiel ku deťom, ale keď si pomyslel na ich neochotné srdcia, tak sa rozhodol, že ostane doma. Trasie sa a trasie. Jój to je zima. Tepla sprcha by bodla, ale teplú vodu neplatičom odpojili. Tak isto aj kúrenie a elektriku. O dva týždne, ak všetko nesplatí, by ho mali aj vyhodiť na ulicu a byt vydražiť. Ale to už nebude nutné, dedko cíti, že to už nebude potrebné. Dedko rozmýšľa v posteli nad svojím celým životom, myšlienky prerušujú iba sliny krvi a tá veľká zima, čo štípe v kostiach. Posledné chvíle mu hrajú muzikanti v bruchu. Už si ani telo necíti. Už ani zimu nie, už ho nepáli. Začína ísť také teplučko. Počuť uspávanku, čo mu mať spievala. Je napoly v svete duchov a napoly v tom našom. Vidí vychádzať veľké slnko, ktoré mu žiari do tváre a rozjasňuje ju, ktoré videl ako malý, keď išiel so svojím otcom skoro ráno zbierať hríby. V presýpacích hodinách už padajú posledné zrnká. Dedko stále myslí na to, čo prežil, ako vychoval svoje deti, či sa stihol ospravedlniť, komu to bol dlžný. Už je aj viac v tom svete duchov. Ešte sa mu vynorí obraz jeho milej, keď ju stretol prvýkrát. Bola krásna v dlhej bielej košeli po kolená, bosé nôžky nežne kráčajúce po kolembajúcej sa tráve, palica v ruke, kvety vo vlasoch slnka, sladkastý úsmev medu, oči čisté žiariace farby neba. Zapáčila sa mu až tak, že roky čakal na ňu. Zrazu uzrie iný obraz ešte krajší, taký nikdy predtým nevidel. Otvorí ústa. Zvolá tichým ale hlasom plným nadšenia: "Aké krásne veci vidím." A posledné zrnko piesku v hodinách dopadne na svoje miesto. V strede holej izby je jedna posteľ, na nej kartóny a pod nimi kúsok prachu bez mysle. Prach si a na prach sa obrátiš.
Tajomný a meniaci sa je tento svet. To, čo kedysi bolo prítomnosťou, je teraz minulosťou. Dívam sa na deti, ako sa hrajú, je krásne nepoznať zlo. Byť dieťaťom a čas nezastaviť? Nemožné! Čas zastaviť? Absurdné. Čo teda? Hltať prach zeme a dívať sa na skazu? Nevyhnutné! Prečo? Aby vyšla pravda najavo. Čo je pravda? Pravda je tá, čo hovorí pravdivo o skutočnosti. A pravdivo to je tak, aby to bolo zhodné so skutočnosťou. A realitu tvorí všetko, nič menej ako jestvuje a nič naviac. Teda pravda je len jedna, lebo keby boli dve, tak by niečo muselo zároveň i existovať i neexistovať. To je nemožné, pretože by to popieralo logiku. Logika je asi tak správna ako správne harmonizujú jednotlivé zákonitosti, lebo logika je harmónia a vyváženosť. Keby som povedal, že realita bola odvtedy, čo vznikla logika, klamal by som, lebo pravda vychádzajúca z reality by musela hovoriť o tom, že kedysi logika nebola a ako by o tom tvrdila pred logikou bez logiky? To by pravda musela byť iná pred vznikom logiky ako po jej vzniku, to je nezmyselné, lebo by musela tvrdiť niečo iné teraz ako vtedy a pravda je len jedna. Teda pravda, logika a realita vznikli tajomne naraz v jednom okamihu alebo boli vždy. Na toto by nám vedela odpovedať iba pravda. To znamená, že všetko pochádza z pravdy, lebo pravda vie o všetkom. Ako je možné, že realita, logika pochádzajú z pravdy, ktorá vznikla presne v ten istý okamžik? Veď najprv musí vzniknúť niečo prvé ako to druhé, ktoré z toho prvého vzniklo. Realita a logika je súčasťou pravdy. To znamená, že všetko, čo vzniklo v tom okamihu ako pravda, je súčasťou pravdy. Ako vyjde pravda najavo, ak budeme hltať prach zeme? Uvidíme realitu, ako to je s nami zlé. Vtedy spoznáme pravdu. Je na nás, či sa zmeníme. Ale podľa pravdy skončíme tak, ako si zaslúžime, lebo to je logické. Inak skončíme, iba ak je niečo väčšie ako pravda a ak to spoznáme a neodmietneme. Pravdu nemôžeme odmietnuť, iba môžeme prijať to, že nám ponúka vec, ktorá prevyšuje ju samotnú. Keby sme odmietli pravdu, odmietli by sme realitu a tým aj to, že jestvujeme, takže by sme odmietli samého seba a zavrhli by sme sa do ničoty. Ostatných by sme nezavrhli naším rozhodnutím, lebo každí sa rozhoduje sám za seba, lebo má slobodnú vôľu. Môžeme iba ovplyvniť v rozhodnutí, rozhodujeme sa medzi dobrom a zlom, medzi ničotou a pravdou. Takže pravda musí vyjsť najavo, aby sme mohli žiť v pravde. Nato musíme prijať pravdu, ale nevyhnutne aj tú vec vyššiu od nej, aby sme neboli odsúdený podľa logiky, ale aby nám bolo odpustené skrze tú vec, ktorá je vyššia než pravda. Odpustené nám musí byť preto, aby sme boli pred očami pravdy čistý, ako je ona čistá, aby sme mohli žiť v nej. Keď budeme pred očami pravdy čistý, budeme čistý úplne, lebo pravda je skutočná. Keďže naše viny nemôžu zmiznúť podľa logiky, práve preto vieme, že ak zmiznú, zmiznú skrze väčšiu vec ako je logika. A keďže tá vec je väčšia než logika, má aj viacej možností a môže konať tak, ako logika konať nemôže. A ako vieme, čo môže konať logika a čo tá vyššia vec? Logika môže konať všetko to, čo sa dá pochopiť, lebo chápeme na základe logických súvislostí. Ale tá vyššia vec môže konať tak, že to bude siahať za hranice poznania rozumu. Keď tá vyššia vec môže konať za hranicami ľudského poznania, môžeme o nej vedieť iba to, čo je ešte v dimenzii chápania a v to ostatné musíme veriť. Veriť musíme preto, aby sme tú vec mohli prijať, aby nám skrze ňu bolo odpustené preto, žeby sme mohli žiť vo večnej čistej pravde, aby sme nezavrhli sami seba do ničoty alebo aby sme neboli odsúdený na základe našich skutkov a rozhodnutí podľa logiky. Nič iné nám neostáva, len veriť v tú vyššiu vec, ktorej poznanie sa nám nedostane na základe rozumu, ale skrze viery v ňu. Lebo čím viac budeme v ňu veriť, tým viac si ju budeme uvedomovať a tým aj viac poznávať.
Koľko potrvalo, kým som sa naučil chodiť, rozprávať, umývať zuby a zaviazať si šnúrky. Ktovie koľko krokov som urobil za svoj život. A koľkokrát som sa nadýchol a vydýchol. Je to fascinujúce a je na tom zamyslenia hodné to, ak si uvedomíte, že váš krok do postele môže byť ten posledný. Kto zaručí, že nie? Posledný raz sa najesť, umyť si zuby, ísť na potrebu, spláchnuť a posledné kroky. Vtedy si človek položí otázku: "Načo tá prechádzka životom?" Mŕtvi nič nevedia, živí to, že raz zomrú. Testament? Kto by sa zaoberal dajakým testamentom. Som večne zabudnutý. Aspoň v niečom som večný. Dosť rečí. Á tu je môj koktail. Na večný sen! Vidím, vidím... Práve ma ukazujú mamičke, ešte som od krvi. Moje prvé slovo. Môj prvý krok. Moje prvé zuby. Moje prvé narodeniny. Môj prvý deň v škôlke. Moja prvá pani učiteľka. Moja prvá školská taška. Moje prvé písmenká. Môj prvý bicykel. Moja prvá zlomenina. Moja prvá láska. Moje prvé sklamanie. Moje prvé palacinky. Chcel som milovať, nestihol som, život mi utiekol cez prsty. Ponáhľajme sa milovať, lebo život je krátky. A až po smrti úplne zistíte, prečo tá prechádzka životom. Neskracujte si cestu, aby ste mali čisté svedomie, keď dôjdete do cieľa! Pokoj a vyrovnanosť, pokoj a vyrovnanosť, pokoj... Moje prvé..., moje posledné vydýchnutie. Prvé a večné...