Neznáme

Dávid Tóth

1. kapitola

Kde som? Azda vo večnom sne? Kto som? Azda človek? Kto je to človek? Ľudia hovoria, že ten, kto...

Chcem písať, neviem čo,

niekto vnútri volá,

chcem písať a prečo?

Zrazu z vnútra plynú slová.

Písať o tichu, to je krásne,

rozprávať tie nemé básne

plné slov, čo prúdia zo žíl,

planúť a piť, aby si žil,

polievať kvety v záhradách,

behať a blázniť sa po lúkach,

ihrať sa s plameňom vody,

no nehnať sa do záhuby,

vlievať do sladkého mora nektár,

priniesť dar na oltár,

byť služobníkom Kráľa,

nechať viesť sa vetrom,

počuť ako rastie tráva,

podeliť sa so svetrom,

choď na púšť a nájdi pravdu,

na skale postav dom,

tam ho i ostatní nájdu,

tak uzrú večný strom.

Neboj sa moja dcéra,

neboj sa večera,

po noci ráno príde,

z horizontu Slnce vzíde.

A vtedy povedal... A ja som to počul, no nerozumel som. Bolo to v inom jazyku. Jazyk nepoznám. Ako keby hovorilo ráno. No vtom on povedal, že i ja som rozumel, no jazyk som nepoznal. V tom prišiel večer a zopakoval to v inom jazyku, nie podobnému, nie ľudskému, ale mne zrozumiteľnému. Videl som prichádzať obed. Vtedy svietilo najväčšie slnko. Obed mi dal knihu. V nej bolo napísané čudným písmom pre mňa čitateľným v nadreálnom jazyku to, čo povedalo ráno i večer. A prišla noc. Mesiac svietil ako slnko pri zatmení. Znova ticho a veľká tma. V tom povedala noc jazykom vlkov: „Ešte tri dni a mesiac bude svietiť úplne,“ stromy zašumeli a tiene sa otočili na východ. Ohne a rieky zastali a mňa sa zmocnil pocit strachu a úzkosti. Začal som sa cítiť nepríjemne. Stále sa to stupňovalo. Neznesiteľná roztržitosť a nervozita. Mačkal som si prsty. Trhal som si vlasy, šúchal sa o zem. Keď som sa tam tak beznádejne hádzal po zemi, zrazu akoby mi padol veľký mlynský kameň na hruď. Bolesť. V tom okamihu som videl moje telo, ktoré bolo pár metrov odo mňa. Bolo strašne zničené. A hádzalo s ním možno pol metra nad zemou, akoby veľké elektrické výboje. No pohľad na to hovoril úplne o niečom inom, kde zákony fyziky neplatia. Bolo mi všetko jasné. Zmocnil sa ma ešte väčší strach a panika. Začul som hrubý vŕzgavý hlas, ktorý bolo počuť rovnako tak neznesiteľne a odporne, nech som robil čokoľvek. Po oblohe putoval drak, ktorého som sa začal báť pretože som všetko vedel. Už malo svitať, ale ešte stále bola noc. Spýtal som sa noci: „Kedy bude svitať?“ Noc povedala: „Ty ma chceš.“ Od strachu som nesúhlasne vykríkol. A noc šepotavým, ale neznesiteľne hnusným a hlasitým hlasom povedala: „Ešte dvakrát prídem.“

Moje viečka ožiarili lúče vychádzajúceho slnka, z ktorého som sa netešil, pretože som stále myslel na to, čo bolo a čo bude. A akosi mi prítomnosť utiekla. A znova prišlo ráno. Nič nepovedalo. Ako rýchlo prišlo, ešte rýchlejšie odišlo. Znova prišiel večer skôr ako obed. Večer bol dlhý. Stále mi niečo opakoval dookola. No ja som tomu jazyku nerozumel. Večer vystriedal obed. Obed mi povedal jedno slovo a hneď odišiel. Slovu som rozumel, no nie celkom dobre. Čosi vo mne sa zachvelo a vzbudilo mne maličkú nádej. Ako keby sa ozývalo v duši niečo ako posteritas. Zvuk sa pomaly strácal až sa napokon stratil úplne a nastalo také ticho, že vo mne vzbudilo neistotu nepokoj. Zabudol som i na to slovo. Od strachu som celý stŕpol. Zrazu som začal padať. Bolo to veľmi hnusné. Chcel som sa niečoho chytiť, ale nemohol som. Kričal som. No čím viac som sa bál a snažil sa zachrániť, tým som bol hlbšie a hlbšie, tým som padal rýchlejšie a rýchlejšie. Myslel som, že to bude trvať večnosť. Ale zrazu som dopadol do temnoty. Obkľúčili ma akýsi čierny anjeli, ktorí boli takí odporní, že som sa na nich nedokázal ani pozrieť. Ich prítomnosť som cítil tak zreteľne, že som od toho hnusu vracal malé netopierie hlavy s ľudskými očami, ktoré sa dívali na mňa. Anjeli sa stále ku mne približovali a ja som tým väčmi cítil páľavu a ostrú bolesť v srdci. Začali ma brať kúsok po kúsku. Kradli moje „Ja“. Bolo to asi najstrašnejšie z toho všetkého, čo som tej noci prežil. Strácal som sa v nich. Prestával som existovať. Nenásytní, brali stále rýchlejšie a rýchlejšie, ostalo iba zrnko mňa, zrnko mojej duše; keď sa zrazu nebo otvorilo a prehovorilo: „To nie je vaše!“ Oni sa so strachom a s hrozným hnevom rozutekali do svojej ničoty skôr než doznel ten mocný hlas.

Počul som veľký dupot, otvoril som oči, videl som more. Po ňom cválalo stádo modrých koňov. Mali belasú hrivu a azúrový chvost. ústa sa mi otvorili a povedali: „posteritas“. Žmurkol som a stádo nikde aj zvuk zanikol úplne bez ozveny. Videl a počul som to tak krátko, že som pochyboval, či to bola skutočnosť alebo krátky sen. Opláchol som sa morskou vodou. More sa krásne vlnilo. Obnažovalo mi nohy teplou vodou. Na pláži boli čajky. Spievali nádherne tak ako všetko to nádherné navôkol. Zbadal som slnko, svojou ohnivočervenou farbou ma priam uchvátilo. Naplnila ma istota, pokoj a radosť. Vedel som, že to krásne, čo tam bolo, že také niečo neuveriteľné mohol stvoriť len ten mocný hlas. Na chodidlách som cítil ako sa piesok ohrieva. Ako som sa tešil z tej krásy, velebil ten hlas, uvidel som z mora prichádzať človeka. Naradostený som sa rozbehol k nemu, hodil som sa do mora a začal plávať. Pozrel som sa do diaľ, ale už som nikoho nevidel. Rozrušený som sa rozhodol plávať naspäť k brehu, ale bol som už veľmi ďaleko, vlny boli silné a nevládal som. Začal som sa topiť a dusiť. Zrak sa mi zatemnil. Nadýchol som sa vody. Ticho. Úplné ticho. Voda mi neublížila. Teda som ju začal dýchať. Znova sa mi začal vracať zrak. Svet v mori sa akosi čudne menil. Zmena nevzbudzovala vo mne ani strach ani istotu. Bral som to ako niečo, čo musí nastať. Môj pohľad sa uprel na jedno miesto. Z toho miesta sa približovalo niečo ku mne. Spočiatku som si myslel, že je to nejaká ryba, ale nešlo mi do hlavy, prečo môj zrak to miesto tak priťahuje.

Keď sa to priblížilo, spoznal som obrysy človeka. Pozreli sme si do očí, v tom sme sa ocitli na lavičke pod rozkvitajúcou jabloňou. Všade navôkol boli kvety rôznych farieb a tráva prenádhernej sýtozelenej farby. Tá lúka akoby konca nemala. Tá farba kráčala až na koniec sveta. Obloha bledunko modrá. Zahľadel som sa človeku do očí a študoval jeho krásu. Bol krásny, čistý. Napĺňal ma radosťou. Ó, aký bol krásny. Chcel som sa s ním rozprávať, ale nič ma nenapadlo. Do uší mi vietor pošepkal to, čo som už dávnejšie počul. I prehovoril som: „posteritas“. Človek sa usmial a povedal: „Ni iverb.“ Do srdca mi prišlo akési teplo. Bolo to veľmi príjemné. Teplo odtiaľ prúdilo do ostatných častí tela. Ostal som nehybný a mal som pocit akoby som sa vznášal. Človek sa ešte stále usmieval. Ten lahodný úsmev dobroprajnosti! Od tej nádhery rozplakal som sa. Človek sa pozrel hore a ukázal prstom. Ja – pozrel som. Ó aké úchvatné, jedinečné, fantastické. Slnko sa trblietalo ako srdce rozpálené láskou. Tá žltá prenikala celého mňa, akoby sa nikdy a nikde nekončila. Prišiel som na niečo, na niečo spanilé. Hlavu som otočil k človeku, že mu to poviem. Otvoril som ústa, ale človek sa dotkol svojich perí a potom môjho srdca.

Vtedy som dostal ďalšie poznanie. Rozmazal sa mi zrak, ústa som mal ešte otvorené, no teraz od úžasu. Z pozadia sa ku mne začal približovať obraz. Keď bol blízko asi lakeť odo mňa, zastal. Zrak sa mi znova zaostril. Videl som i okolitý svet i obraz. Obraz bol veľmi živý, hýbal sa. V obraze boli ľudia. Konali tak, ako obvykle. Ráno vstali, naraňajkovali sa a išli do práce... Zrazu v ich mestečku som spozoroval šelmu ako kráča okolo ľudí. Ľudia ju nevideli, ale ju cítili. Niektorí ľudia nedbali na to, čo cítili a začali sa približovať k šelme. Najprv mali strach, ale potom sa ich strach stratil a chodili ku nej častejšie a častejšie. Šelma im totižto ukazovala veci, ktoré ostatní ľudia nemohli vidieť a vedieť. Tí ľudia sa začínali podobať šelme. Spočiatku chodievali za šelmou každý mesiac, potom každý týždeň, každý deň. Stali sa na nej závislí. Zabudli na ľudí. Niektorí sa spamätali, vrátili sa domov a nikdy viac šelmu nenavštívili. Tak dlho a tak ťažko na ňu zabúdali. Niežeby im bolo za ňou smutno, ale uvedomili si, čo stratili. Iní sa už ani domov nevracali, ale blúdili so šelmou po meste a vykrikovali: „Prekliaty deň, v ktorý som stretol šelmu.“ Ostatní ľudia im kričali: „Vráťte sa, máme pre vás miesto. Začneme od znova. Všetko bude znova krásne.“ Niektorí sa vrátili, ale tých bolo veľmi málo a zvyšný kričali: „Ešte nám šelma neukázalo všetko, potom prídeme.“ V meste nečakane zažiarilo svetlo. Ľudia sa začali radovať. Ale šelma a ľudia pri nej začali plakať. Svetlo povedalo: „Kto je zo šelmou nech odíde do záhuby. Budete navždy smädný na púšti, ktorá sa nekončí, kde slnko, mesiac, hviezdy nesvietia. Ten chlad preniká kosti. Ale súčasne tam bude taká páľava, ako nikde inde v celom vesmíre. Bude horieť môj hnev, lebo zakázal som to a vy ste to robili, dal som vám vycítiť, čo robíte a vy ste neprestali. Boli ste nenásytní po porušovaní mojich zákonov. Tešili ste sa, že môžete porušiť moje zákony. Tam v ničote si ničte, čo chcete naveky.“ I videl som, ako zmizli. Bolo to veľmi rýchle, strašné a odporné. „A vy, čo ste odišli od šelmy, dobre ste urobili. Viem, že ste veľa nariekali. Ale už neplačte, ale tešte sa spolu s vernými. Ukážem vám, odkiaľ som prišiel, odkiaľ tečie rieka, odkiaľ svieti svetlo, odkiaľ vanie vietor, odkiaľ počuť spev. Poďte, milovaní!“ Obraz sa úplne rozjasnil. Čudoval som sa, že obraz môže byť taký jasný. Svetlo, čo zažiarilo, prežiarilo zrazu všetkých ľudí a všetko navôkol. Obraz ožiaril aj mňa a naplnil ma. Všade navôkol samá žiara. Žiara preč. Na zemi som iba zbadal kvapky vody. Šepkali mi tíško slovo posteritas. Obtrel som ruky o kvapky. Potom som si pretrel rukami oči. Zaspal som. Uzrel som záblesk, v tom záblesku bolo Ni iverb.

2. kapitola

Náhle som sa prebudil. Ani neviem prečo, ale zrazu som sa ocitol za stolom. Pri stole bolo veľa ľudí. Všetci sa dívali na mňa tak milo. Správali sa všetci, akoby ma poznali, ale ja som si nevedel spomenúť, kedy sme sa zoznámili. Začali sme jesť. Neviem, čo to bolo, ale bolo to fakt dobré. Pozrel som sa cez okno, i počasie bolo nádherné. Po raňajkách som išiel za svojimi povinnosťami. Otvoril som dvere a lež namiesto toho, aby sa mi naskytol pohľad na ulicu, som uvidel dlhú bielu chodbu, ktorá bola všade pokrytá dvermi z jednej i z druhej strany. Obrátil som sa, že sa spýtam spolusediacich, čo sa deje. No pri stole už nikto nebol. Otočil som sa a obzrel dôkladnejšie po izbe. Ale nič takého som tam nenašiel. Bola štvorcová, asi 5 na 5 metrov. Podlaha bola zo zeleno-žltých kachličiek. V strede izby bol obdĺžnikový stôl s ôsmimi stoličkami. Myslím, že všetky dvere, stoličky a stôl v izbe boli z lipového dreva. Steny boli jemne žlté. Oproti dverám, ktoré som otvoril, bola parádna žltá kuchynská linka s bielou chladničkou, sporákom, trúbou na pečenie a žltou mikrovlnkou. Po pravej strane, keď som bol otočený tvárou k linke, boli okná. Chcel som ich otvoriť, ale zistil som, že to boli iba také meniace sa obrazy. No na čom sa sa čudoval, bolo to, že svietili ako živé. Po ľavej strane dvere do WC, to boli tie, čo boli ďalej od tej steny s kuchynskou linkou. Bližšie ku kuchynskej linke boli ďalšie dvere do inej izby. Tie dvere do inej izby sa tiež nedali otvoriť, bola na nich nálepka kresleného slona, ako sa hrá s plážovou loptičkou. Domyslel som si, že to môže byť detská izba. V rohu pri oknách, teda vlastne obrazoch, od kuchynskej linky bola malá palma. Medzi palmou a dverami bolo zrkadlo. Po druhej strane dverí bola v rohu maličká knihovnička z mahagonového dreva. Medzi ňou a dvermi bol asi polmetrový glóbus.

Tak teda som v tejto celkom peknej izbe. Trošku mám strach, že som sám. Pozriem sa na tú nekonečne dlhú bielu chodbu, teraz dostanem ten ozajstný pocit samoty. Opýtam sa jemne: „Je tu niekto?“ Nič. Pridám na intezite, stále nič. Skúšam kričať do tej dlhej chodby, ale tam sa ten zvuk tak stráca, akoby sa tá chodba naozaj niekde nekončila. Zaklopem na detskú izbu. Stlačím kľučku, ale ďalej ma to nepustí, dvere sú zamknuté. Porozhliadam sa po izbe ešte dôkladnejšie. V kuchynskej linke iba riady a v knihovničke iba knihy. Rozmýšľam, kde by mohol taký kľúč ešte byť. Pozerám všade. Do chladničky, za zrkadlom, v glóbuse, v trúbe. Nebol ani nalepený zo spodu na stole. Už aj muzikanti vyhrávajú v bruchu, nečudo, keď som všetko tak dôkladne prehľadal, objavil 1 500 000 skrýš... V chladničke sa nájde dajaká omáčka. Nič moc, ale lepšie ako nič. Papkám si, papkám a zrazu, zrazu ma napadne, že možno nájdem ten kľúč v omáčke. Hútam, jem... Celú omáčku som zjedol, ale nič som nenašiel. Idem teda na WC po takom „fajnom“ obede. Naskytne sa mi viacero pohľadov. Bielo-čierne kachličky a rohový sprchový kút. Takže by bol výstižnejší názov WC+kúpeľňa. Neviem, prečo napísali iba WC. Celkovo je kúpeľňa pekná, aj keď taká poskromnejšia. S prostredím sa rýchlo zžijem. Akurát mi chýba nejaké kreslo, do ktorého by som sa fajne vyvalil. Na zem líhať nebudem, lebo tam sú kachličky. Najedol som sa a čo teraz? Dvere sa otvoriť nedajú a vonku je len dlhá chodba. Podídem ku glóbusu a prezerám si Zem. Najradšej sa pozerám na ostrovy v tichomorí a snívam, ako tam môže byť krásne. Stále slnko a voda. Každý deň nejaké nové dobrodružstvo. Boj s divými zvieratami. Zhotovenie plte a potom sa dostať na ďalší ostrov... Ale ani v Londíne by nebolo až tak zle. Pozrel by som si budovu parlamentu, Big Ben, múzeum voskových figurín. Alebo pozrieť si v New Yorku Sochu Slobody z vnútra. Moskva, Paríž, Tokio, Praha, Peking, Sydney, Rím, Brazília, Delphi, Jeruzalem... Po istom čase dostanem chuť na zmenu činnosti. Rozhodnem sa teda, že si popozerám knihy, aby som mal aspoň prehľad, keď dostanem chuť niečo si prečítať.