Slávnostní prejav na Stužkovú slávnosť

Vážený pán riaditeľ, vážený pedagogický zbor,

drahí rodičia a všetci naši vzácni hostia.

Život je taký, aký ho vidíme. Ticho. Chvenie v bruchu. Napätie. Pocity. Emócie. Žitie sa mi zdá neuveriteľné. Vždy som chcel vedieť, čo znamená život. Nebolo chvíľe kedy by som nenastražil srdce s očakávaním, keď niekto hovoril o hviezdach a o východe a o západe slnka. Život je jedna veľká púť plná otázok. Cesta tŕním za šťastím. Všetci niekam smerujeme. Tak ako jas slnka osvetlí planétu, tak I naše skutky dopadnú na prach zeme; na prah zeme, odkiaľ sme povstali.

Život je púť, no ja teraz stojím už s jednou nohou na križovatke a pýtam sa, kam ďalej. Cesta detstva skončila a vrátiť sa už nemožno. Naľavo a napravo široká vydláždená cesta. Ešte je prítmie. Rozhodovanie. Práve začína svitať. Musím sa rozhodnúť. Pôjdem naľavo alebo radšej napravo. Nedá sa už vrátiť. Nie, idem naľavo. Dvíham nohu, no v tom zrazu, v hrudi mi čosi nepríjemne škubne a ja pohnem hlavou. Akýsi lúč mi strelí do oka. Späť nohu položím. Chcem vidieť ten jas. Pozdvihnem oči k nebesiam. Hľa, predo mnou veľhory, aké som nikdy nevidel. Užastné! Práve sa cez štít prediera svetlo, aby ohlásilo nový deň. Hory smaragdové, nebo rubínovo-jantárové. Vrch – miesto, kde sa spája nebo I zem.

Krása! Nádhera!

Počujem orchester, hudbu vábivú.

Veru, už nemám inú túžbu, výjdem na vrch, na miesto sväté.

I keby som mal ísť tmavou dolinou, nebudem sa zlého báť.

Hieny ma obkľúčia, bodliač mi cestu zahatí,

lež ja rozdrúzgam lebku nepriateľa,

sťa lev preskočím prekážky,

vznešene ako vták prídem do raja,

a budem plesať mnoho a mnoho dní.

Teda vykročím za šťastím. Ale čosi ma znova zastaví. Pozriem sa za seba. Roľa starootcovská. Ruže mamy šarlátové. Detské lásky. Zamatové sny. Trpezliví učitelia. Huncútski spolužiaci. Otvorím dlaň a hľa v nej klas žltkastý. Vánok zašepce: “Vidíš, čo máš v ruke? Celý tento veľký klas vyrástol z jediného semiačka. Toto semiačko muselo spadnúť na úrodnú pôdu. Keby spadlo na cestu, udupané by bolo. Keby spadlo do tŕnia, to by ho zahatilo. Na skalách by koreň vyschol. Ale ono spadlo na úrodnú pôdu. Prežilo búrky I mrazy. Toto semienko žilo preto, aby sa mohli zrodiť ďalšie semienka. Odumrelo, aby prinieslo úrodu. Aby táto úroda nevyhynula, musia teraz nové semienka priniesť ďalšiu úrodu.” Chvíľu sa pozerám na klas a o tom všetkom rozmýšľam. Zočím spolužiakov I začneme spievať pieseň vďaky.

Ďakujeme, pán riaditeľ, že sa staráte o chrám svätý,

Ďakujeme, profesorky, že s láskou si nás získavate,

Ďakujeme, profesori, že ukazujete nám taje a múdrosti,

Ďakujeme, vám rodičia, že túžite, aby sme našli poklad.

Ďakujeme, vám všetkým, že nás chcete chápať,

život je ako rozbúrené more, raz si hore a raz dole,

no vám ďakujeme, že ideme ďalej,

ďakujeme vám za vaše práce, ktoré nie sú márne.

Ďakujeme vám, že umierate, aby sme sa my mohli narodiť,

niet väčšej lásky ako položiť život za priateľa,

vy ste naši priatelia, lebo ste žili pre nás,

my sme vaším zmyslom života,

a vy ste naším všetkým,

my sme vaše pokračovanie,

vy ste náš pôvod.

Perly dojatia sa nam ryjú po tvári,

slnce symbol žitia zažiari,

my vystretý hrdo vykročíme,

zbohom priatelia – ďakujeme!