Myšlienky, že niekto je tu a bude aj o chvíľu, zmenili sa. Zmenili sa v túžbu po stretnutí sa s niekým mŕtvym, koho som poznal. Lenže ten človek ožil zrazu. Veľká radosť do srdca prišla. Ale v duši ostala pečať, pečať túžby. No nie len ten človek, lež s každým sa chcem stretnúť. Každému chcem povedať, že ho mám rád a že si ho vážim. Smrť mi ukázala, ako som si vážil ľudí a život mi povedal, že ešte neprišiel čas. Ktovie kto to bude nabudúce, či mu život umožní pokračovať v púti alebo či ho zoberie zo sebou na krajšie miesto, ktoré patrí teraz trpiacim a milujúcim dobro, aby už nikdy netrpeli. Vzácny je človek, nie preto ako dlho sa bude prechádzať po tomto svete, ale preto že vždy niečo nesie so sebou. Snaží sa nám to povedať svojím životom. A potom keď splní svoje poslanie, vráti sa naspäť, odkiaľ prišiel. Zem čierna nech je mäkká, lebo sú v nej dobrí ľudia. Je veľmi zlé stratiť priateľa, ktorí nim ani nestihol byť. A je zlé stratiť priateľa, ktorý sa ním už stal. Každý človek je taký tajomný. Žasnem nad ním. Myslíte si, že všetko viete o ňom a vtedy sa dozviete, čo ste si nikdy nemysleli. Vtedy sa spýtam seba samého: „Poznám ľudí? Kto je človek?“

Vidím ľudí, sledujem ich, pohľad úžasný. Ako by som stal na najvyššom vrchu a videl celú zem podo mnou. Vietor fučí okolo mňa a ja žasnem nad krajinou podo mnou, na ktorú dopadajú lúče Slnka. Je taká krásna. Vtom zostúpim dole do krajiny ľudí. Sledujem ich. Niektoré veci, je fakt zvláštne, čo robia. Zrazu jeden človek prejde okolo mňa. To je pocit fantastický. „Existujú ľudia, predsa existujú!“, vykríknem od radosti. Idem ďalej za tým človekom. On ako keby ma nevidel. Pozdravím ho. Nič. Chcem ho chytiť za plece a vtedy zistím, ešte raz ho chytím, znova zistím, že som, že nie som. Zarazí ma to. Chcel som sa stretnúť s človekom. Tak aspoň pozorujem, čo robí človek. Je krásny, asi to bude dievča. Sedím v kúte a študujem ju. Som trochu naštvaný na seba a smutný z toho, že ma nepočuje, že nevie o mne, že som. Zrazu ten človek objaví v krabici nejakú fotku. Prach na nej. Fúkne. Prach sa stratí vo vzduchu. Vidí obraz. „Tam som ja“, vykríknem nekontrolovateľne. Povzdychne si a vráti fotku naspäť, postaví sa, urobí krok, zastaví sa, otočí sa naspäť a vytiahne fotku. Pozrie sa znova, fotku si pritlačí k srdcu a spadne na zem. Začne plakať. A hovorí:

„Pôjdeme spolu ku hviezdam.

Pôjdeme do ríše večných snov,

Kde nebude nikdy treba žiadnych slov.

Veď budeme spať vo večnej kráse,

Chlad nám bude spievať piesne.

Budú ubiehať roky naše

Bez pojmu o pominuteľnom čase,

Večnosť sa tomu hovorí,

Permafrost nás pokorí.“

Ja chcem sa znova dotknúť a znova zistím. Dívam sa na plač. Nevydržím to a začnem kričať: „Dosť! Dosť už! Dlhšie to už nevydržím! Prestaň!“ Dievčinka zmĺkne. Dotkne sa môjho obrazu. Potom si chytí oboma rukami srdce a omdlie. Zrazu vidím ako vstane, no jej telo ostane ležať. Nejaký anjel ju berie. Chcem ísť za ňou, no mňa chytí tiež nejaký anjel a povie: „Operácia bola úspešná, poď, musíme sa poponáhľať.“ Teraz iba hľadím na padajúce listy pestrých farieb a pamätám si, ako doktor povedal: „Dnes máte veľký deň. Druhýkrát ste sa narodili.“ A ešte si sám sebe šomral popod nos: „Je to možné? Nič podobné sa mi nestalo. Nad tým budú žasnúť aj kolegovia z Viedne.“ Asi o 45 minút prišli najbližší, no neboli až taký veselí ako obvykle. Ja som sa spýtal: „Čo ste taký smutní? A kde je...“ Potom som pochopil. Pozrel som sa jednému do tváre. Rýchlo som otočil pohľad z jeho tváre. Zdvihol som sa do sedu, aby som utiekol. Ale môj ešte chabý stav ma priklincoval späť na nemocničnú posteľ. Chcel som aspoň otočiť hlavu z utýraných pohľadov. No nevládal som. Sesternici akurát vytryskla veľká slza, ktorá potom išla po červenom líci, ktoré mi pripomenulo západ Slnka nad morom. Všade nekonečné ticho. Mne tiež vyšplechla kvapka jedna. Zavrel som oči. Cítil som ako mráz kráčal po mojom tele.

Už dopadol posledný list na zem, asi pôjdem domov navečerať sa. Slnko aj tak už zapadá. O chvíľu bude tma. Cestou domov stretnem preukrutne veľa ľudí v čiernom idúcich na cintorín nesúcich vence, aby sa rozlúčili so svojím priateľom, ktorý si myslel, že ho nikto nikdy nemal rád. Poznali ste ho? Ja som ho stretával každý deň. Bol milý. Páčilo sa mi na ňom, že vynikal v niektorých oblastiach, vedel výborne dejepis, biológiu a jazyky a ešte skvele hral futbal. Nikdy by som si nemyslel, že to spraví. Bol to vzácny spoločník.

Vzácni