Červené dievčatko

Život, veru často toto slovo cvendží v naších ušiach. Niekedy ako otázka v beznádeji a inokedy ako odpoveď a východisko zo stavu zúfalstva. Zatiaľ čo niektorí ho vyslovujú jemne ako slová ľúbim ťa, iní toto slovo preklínajú v plači horkosti. Niektorí ho vyslovujú na zemi, aby ho tí, čo lietajú mohli počuť. Iní ho majú v peňaženkách a v trezoroch, a ukrývajú si ho, aby ho nikto nenašiel. No nech to je akokoľvek, vieme, že o tom našom živote vieme iba my.

"Život," povedala tmavovlasá útla žienka potichu objímajúc bábiku celou dlaňou. Bábika červenú sukničku s myším kabátikom, vlásky rišavé vlnité, úsmev detský, plný šťastia. Žienka jej zapla gombíček a pobozkala jej karmínove líčko a pošteklila ju s noštekom. "Život, " zopakovala hľadiac do slnečnej tváričky. Zaľúbene sa usmievali na seba. "Čo?" abruptne sa ozval hrubší hlas, "Povedala si niečo?", dodal začudovane. "Nie nič, ja len..." a nežný hlas zanikol v zasnežených stromoch rovnako ako úsmev. "Čo len?" vyhŕkol mohutnejší hlas zvedavo a trochu aj vyčítavo. Chvíľka ticha, krehký hlas sa pozrel na bábku i odvetil neisto "Ja som len rozmýšľala..." "Rozmýšľanie ti nerobí dobre," povedali oči muža prísne, ale s vážnou starosťou o tie čierne. Ženička sa zachvela a hlboko povzdychla: "Máš pravdu." a v ruke si stisla dievčatko. Rázne kroky dodaly: "Nemysli toľko o tom, začína mi to robiť stále väčšie starosti." Kroky zastali a vysoký chlap sťa hora sa pozrel do hodvábnej tváre: "Naozaj mi na tebe záleží." Zamatové oči sa zaligotali i muž chcel utrieť slzu, no žena sklonila hlavu vo veľkom tichu, ktoré prenikalo i akýkoľvek šum. Kráčali, víla hľadiac striedavo do zeme a na bábku, na bábku dievčatko - jej jediný poklad. Mužovi sa niečo nepozdávalo už dlhší čas. Zastal. Dotkol sa jej ramien a poslal šeptom do očí: "Takto to nemože ďalej ísť!" Silne stisol jej ramená a hlasnejšie: "Takto to nemôže ďalej ísť!" Potom jej ich zmačkol ešte brutálnejšie a začal revať: "Nechápeš?! Takto to nemôže ďalej ísť. Dokedy budeš myslieť na..." chcel jej vytrhnúť bábku z ruky, no hlas bolesti ho zastavil. Ústa mal otvorené a úbohý anjel sa triasol v slzách krokodíla zovierajúc usmievajúcu sa bábiku. Muž jej chcel utrieť slzy, no tie sa s bodajúcim plačom rozutekali držiac bábku na prsiach. "Počkaj!": zakričal chlap, lež márne. Občas sa stáva, že vidíte to, čo už nie je pravdou. Niekedy kričíte na niekoho, kto už je dávno preč. Proste už neskoro. Život je veľmi tažký a vy ste neustále nútený robiť niečo, čo nechcete.

Tak teda muž zadŕžajúc plač sa pobral k domu. Len čo zatvoril dvere, tak z toho tvrdého tvora vyletel Viktórin vodopád, vytiahol fľašu pálenky a s trasúcou rukou si nalial do štamprlíka, pričom dva ďalšie rozlial mimo pohárika po stole. Dal si ešte ďalšie dva. Pozrel sa na fľašu a v plači si dal štvrtý. Potom si utrel slzy do mamutej ruky, vyšiel vonku a začal rúbať drevo akoby ho vypustili z blázinca. Čím viac chcel plakať, tým besnejšie rúbal. Jeho tvár vyzerala trikrát zúfalejšie než tvár odsúdeného na smrť. V tom sa sekera zlomila. Plač. Narúbané drevá náhle pozbieral do rúk akoby ho naháňal medveď, raz sa mu vysypali, potom ešte raz ich pozbieral a v behol do domu, pričom mu asi polovica popadala pri náhlivom otváraní dvier. Ako dvere zavrel, tak sa mu všetky vysypali na dlážku. Sadol si na jedno z nich a s rukami si podoprel hlavu. Zotrval nehybne asi pol hodiny a potom sa postavil bez sĺz s červenými očami. Zapálil oheň, sadol si za stôl oproti nemu. Popivkávajúc sa díval do ohňa a občas priložil dajaké poleno.

V tom sa dvere pomaly otvorili. "Kde si ju dala?": opýtal sa agresívny hlas. Nežná silueta vošla dnu pokorne a so strachom: "Ju?" "No dievčatko!" ironicky odvetil muž. "Nemám ju." "Klameš", vysypol ako had, "dívaš sa do zeme, viem, že klameš. Trasieš sa, bojíš sa mi to povedať. Možno niečo s ním urobím, s tvojím dievčatkom!" Kráska ihneď položila ruku späť na kľučku. No muž vyskočil a chytil jej ruku na kľučke a pootvorené dvere zabuchol. Pritlačil jej chrbát na dvere. A s pravou rukou jej stlačil ústa: "Povieš mi, kde si dala tú sprostú bábku alebo nie?" Jej ústa sa chveli, akoby chceli niečo povedať, no neboli schopné. Zver sa ešte viac pritlačila na ľanové telíčko: "Nie?!" Utrel jej slzu s ukazovákom na červenom líci a potom s ním začal krúžiť po tvári. Od líca k nosu, k čelu. S dlaňou jej napravil prameň vlasou a potom jej s dlaňou prikryl oči, trochu nižšie potiahol ruku a zatvoril jej ústa. Ona prehltla sliny. Začal bozkať tvár - nos, líca, oči, čelo, presunul sa k uchu akoby ho chcel pobozkať, no pošepkal: "Si krásna." Zase prehltla slinu. Pozeral sa jej do tváre, otvorila panenské čierne oči. So strachom sa chvela a slzy jej stále stekali v potôčikoch. Muž jej chytil jemne spodnú peru a pobozkal ju. Potom s ukazovákom sa posunul cez hrdlo ku prsiam. Začal jej rozopínať gombíky na košielke. Ona stála nehybne, bezmocne. Muž začínal byť posadnutejší. "Čo ti chýba?!" povedal zvýšeným tónom. "Dnes bude všetkému koniec, ja to vyrieším", dodal hrdo. Žena nedýchala. Muž s rukou zrazu chytil dolný okraj sukne. Stŕpla. Ruku dal pod sukňou vyššie. Žena zhíkla. "Myslíš si, že som ko...?" A z hnusným úsmevom vytiahol pomaly z pod sukne bábiku. Žena vykríkla: "Nechaj ju, čo jej chceš urobiť?" Muž zdvihol bábku nad jej hlavu a so sarkastickým úsmevom ju začal posúvať ku kozubu. "Nechaj ju! Ona je moje všetko!": vykríkla. "Prečo by som ju mal nechať, už ma to nebaví!" Žena sa v rozpakoch hodila za bábikou, no dopadla do mužského náručia, vykríkla: "Nechaj ju! Poď sa milovať!" A pritlačila sa na neho ešte viac a začala ho bozkať po chlpatej hrudi zapáchajúcej pálenkou. "Choď preč odo mňa, ty mrcha jedna!", odsotil ju do rohu k dverám a šoknutý sa na ňu pozeral. Zrazu sa jeho udivená tvár premenila na nechutný úsmev: "Čo si povedala?" opýtal sa pomaly a nechápavo. Ona ticho. On na ňu hodil ten odporný úsmev a urobil k nej krok. Jej pery chvejúc vyriekli: "Poď sa milovať." On sa začal sarkasticky smiať na plné hrdlo: "Milovať?" a pozrel sa na ňu. Pregĺgla slinu a pozrela sa hore na bábku, červená suknička, myšací kožuštek, kučeravé vlasy, slnečná tvár, detsky nádherný a čistý úsmev. On šialene a potichy dodal: "Tak sa poďme milovať..." a ruku s bábkou vrhol smerom ku kozubu i pustil bábku a tá dopadla do plameňa. "Nie!!!", vykríkla i skočila za bábkou no muž ju zadržal a hodil ju na zem: "Alebo sa miluj sama!" "Nieeee!", revúc bila päsťami po dlážke. "Nie! Moje dievčatko! Moje slniečko! Môj život! Moja láska! Moje všetko!". Potom vyvrieskla pazvuk sťa medvedica. Trhala si vlasy, veci: "Nie! Nie! Nie!" Čierne vlasy po celej dlážke: "Moje dievčatko", ústa trasúce sa ako nikdy predtým: "dievčatko!"

Muž podišiel k stolu, chytil do ruky fľašu, aby dopil zbytok, nahol ju, otvoril hrdlo, no s nej spadla už len kvapka:"Zatratená pálenka!" Potom prišiel ku žene zohavenej na zemi, ale predsa ešte stále zázračne krásnej, i zahľadel sa na ňu ako blázon a šialenec: "Mám pre teba darček." Ihneď si na ňu ľahol, aby sa nemohla hýbať a do hrdla jej vtlačil šarlátovú šatku. Žena hýbala nohami, no nemala šancu proti takej veľkej sile. On sa jej díval do očí akoby bol posadnutý: "Si nádherná," povedal jej vážne. Ona sa už prestávala brániť, lebo nemala už viac síl. Ostal ležať na nej. Všade ticho, bolo počuť iba tanec ohňa.

Keď nadišiel nový deň, tak lúče slnka privítali... Privítali modrého muža so štekliacou čiernou slučkou okolo krku a ešte privítali nepoškvrnený kvietok - tú vílu. Áno, to jemné stvorenie - žienka, bola ešte stále pompézna. Mala otvorené oči, akoby uzrela niečo fascinujúce a plné šťastia. Možno videla ľadové jazero a možno slnko ako ju víta a možno videla ako sa usmieva jej červené ryšavé dievčatko.